literature

Povest o sarkanovi a bielej carodejnici

Deviation Actions

Azraelangelo's avatar
By
Published:
165 Views

Literature Text

Povesť o šarkanovi a bielej čarodejnici


Neďaleko od rozľahlých lesov sa rozprestieralo niekoľko lúk s menšími hájikmi a roztrúsenými stromami. Jedna skupinka stromov bola zvlášť odlišná od ostatných. Rástli husto pri sebe a boli veľmi zvláštne tvarované. Ľudia si povrávali kadejaké príbehy o týchto stromoch. Nikto však nemal potuchy o tom, že to nie sú stromy ale odpočívajúci šarkan. Občas sa pri ňom stavila nejaká deva keď zbierala byliny. Niektoré sa šarkanovi aj zapáčili no keď odchádzali nebol z toho veľmi smutný a jeho koruny rástli aj naďalej.

Raz sa však v neďalekom lese usídlila biela čarodejnica. Za krátku chvíľu sa o novej obyvateľke dozvedel aj šarkan. Nezvykol hocikomu venovať svoju pozornosť no na čarodejnici sa mu niečo nepozdávalo. Zistil, že ju pozná a dokonca sa s ňou už stretol pred dávnymi vekmi kedy ešte nebol šarkanom ale úplne inou bytosťou. Spomenul si ako mu darovala svetielko no nevedel čo s nim robiť a tak sa dostal do pekných nepríjemností no práve vďaka nim sa neskôr mohol znovuzrodiť ako šarkan. Odvtedy čo toľko vody pretieklo v riekach Všehomíru, že na to takmer aj zabudol no občas si spomenul na čarodejnicu. Nezdalo sa mu, že by na ňu ešte niekedy natrafil a ani na to nemyslel no pravda bola taká, že sa tu objavila a znovu pútala jeho pozornosť ako pred vekmi ba aj viac. A to práve vo chvíli, kedy si hovoril, že už mu je dlho osamote. Živa, ktorá sa z nej šírila cez celý les až k nemu sa mu zdala byť podobná tej jeho. Lákalo ho spoznať čarodejnicu.

- Tak čo bratku? Opúšťaš nás? – pýtali sa neďaleko rastúce stromy šarkana.

- Ej, veru je mi tu s vami dobre priatelia ale už sa mi nežiada tu odpočívať. Veľmi ma láka tá čarodejnica čo prišla prednedávnom do lesa. – odpovedal šarkan stromom s ktorými sa spriatelil za ten čas čo tu odpočíval. A ako dopovedal už aj ťahal svoje korene z hĺbky Matky Zeme. Kmene sa menili na šarkanie údy a lístie v korunách na šupiny a konáre na ostne.

- Tak nech sa ti dobre vodí! – popriali mu priatelia.

- Vďaka! Nezabudnem na vás! – poďakoval a vybral sa on teda do lesa za čarodejnicou. Čím bližšie však bol, tým viac bol ňou očarený až sa konečne dostal pred jej chalupu. Šiel bližšie no nenápadne a potichu. Zazrel ju cez okno na chalupe. Okamžite sa mu zapáčila. Minulosť sa teda zopakovala. Premýšľal teda čo spraviť. Už dvíhal labu, že skúsi  zaklopať na vráta no nakoniec si to rozmyslel pretože ju nechcel otravovať. Bál sa, že by tým mohol niečo pokaziť.

- Ak ju máš naozaj rád, tak ju neháš, tak! Kto to kedy videl aby deva so šarkanom chodila? Si veľký a nemotorný. Skoro všetkého čoho sa dotkneš to pokazíš! – hovoril si šarkan v duchu pretože si naozaj nebol istý či je vhodné aby čarodejnicu takto obťažoval. Určite toho mala viac než dosť a nie aby ešte venovala svoju pozornosť nejakému zemskému tvorovi. Nebol si však istý či si to len namýšľa alebo je to pravda.  Položil labu späť na zem a neisto prešľapol na mieste a sklonil svoju rohatú hlavu. Nechcel čarodejnici robiť starosti. Už aj tak pre neho toho urobila dosť svojou živou viac ako bol zvyknutý. Zrazu bol bezradný. Ešte hádam nebolo devy do ktorej by sa tak zamiloval aby ho to tak veľmi trápilo. Sám tomu nerozumel. Neustále mu vŕtalo hlavou prečo ho nalákala až sem. Napriek všetkému peknému ho premáhali nepekné myšlienky, ktoré len vháňali čierne mraky na jeho dušu. Veľmi by sa mu uľavilo keby jej mohol povedať pravdu ale zároveň mal strach z toho ako by to mohlo dopadnúť.  S bôľom sa teda rozhodol toto miesto v srdci lesa opustiť a tak urobil opatrne pár krokov vzad aby sa potom mohol otočiť a ísť. Lenže pri tom narazil do stromu, ktorý bol hneď za nim a urobil tak riadny lomoz sťa by samotná hora padala. Rachotom, ktorý spôsobil ostal strnulo stáť na mieste ako pred porážkou.

Biela čarodejnica hluk začula. Vedela, že šarkan príde. Vyšla von zo svojej machom a lišajníkmi obrastenej chalupy aby ho s radosťou privítala. Šarkan stále tuho stál a očakávajúc najhoršie len opatrne otvoril najprv jedno a potom aj druhé oko. Keď videl čarodejnicu stáť hneď pred sebou, mal čo robiť aby mu srdce nevyrazilo pevné šupiny, ktoré mu chránili hruď.

- Mám ťa rada a vždy som aj svojím spôsobom mala. – povedala šarkanovi biela čarodejnica.

- Aj ja mám rád teba. – bolo jediné na čo sa šarkan zmohol povedať do jej zelených očí.

- Viem. Inak by si neprišiel.  – odpovedala mu biela vedma s úsmevom. Šarkanovi to všetko prišlo pekné a milé napriek tomu, že mu srdce bušilo do šupín ako keby bolo baranidlom a snažilo sa dostať von zo zamknutej veže. Nebol si ani istý ako to čarodejnica myslela, že ho má rada. Aj ho napadlo opýtať sa ale rozmyslel si to aby nekazil chvíľu ak by ho odpoveď nepotešila.

Čarodejnica mu poukazovala v lese rôzne miesta o ktorých ani netušil. Bolo mu s ňou veľmi dobre a pri lúčení sa mu nechcelo od nej odchádzať. Bol ale rád, že ju mohol po toľkých vekoch aspoň prvý krát objať. Pri odchode neustále vrážal do stromov, tak bol zamyslený. Najradšej by sa hneď za ňou vrátil a vyznal jej lásku nech to stojí čo to stojí. Mrzelo ho, že to nespravil hneď. Zbytočne sa teraz trápil pretože za ňou vraj môže prísť až na jeseň keď stromy zhadzujú lístie. Nevedel ako si do toho času počne. Cítil na srdci ťažobu pretože nemohol byť s dušou, ktorá mu bola blízka a nemohol jej do očí priznať svoje city. Mal prvý krát pocit ako by zmeškal niečo životne dôležité.

Čas plynul a už bolo po rovnodennosti. Tak ako stromy v tomto čase zhadzovali svoje lístie, tak aj šarkanovi opadávali šupiny a perie z krídel. Usalašil sa v tmavej jaskyni v ktorej okolí nebolo ani živáčka a keby sa aj niekto odvážil prísť ukradnúť šupiny, zrejme by ho zmaril jediným švihnutím laby. Myslel len na svoju bielu vedmu a na to kedy zas bude môcť znovu pohľadieť do jej zelených očí. Lenže ten čas už prišiel no šarkan z jaskyne nevychádzal. Už stratil všetky šupiny, ktoré chránili jeho telo. Nemohol ani vzlietnuť bo na jeho krídlach nebolo ani páperia. Jeho duša už dávno putovala cez Nav kde sa so svojím tajomstvom predieral cez husté kriaky, ktoré ho bodali tŕňmi a snažil sa dohnať svetlo, ktoré sa mu stále vzďaľovalo. Sám si spôsobil tieto útrapy pretože myslel na najhoršie, tak mu roztrhalo srdce.

Nikto sa do jaskyne nemohol dostať pretože láva, ktorá vytiekla zo šarkanieho srdca zatuhla priamo pred jej vchodom. Ešte dlho sa hovorili povesti o tom, že šarkana oživí len čarodejnica o ktorej toľko sníval. Jeho duša vraj stále čaká v Náve na oslobodenie. Iní zas hovoria o tom, že sa s bielou vedmou stretol a priznal jej svoju zamilovanosť no ona ho odmietla. Preto ho už nikto nevidel. Čo z toho je pravda alebo či sa tak vôbec stalo už nikto nevie.

Zlomeny sarkan by Azraelangelo




Príbeh som písal ako vyjadrenie pre jednu osobu a nečakane z toho vznikla poviedka.
© 2017 - 2022 Azraelangelo
Comments6
Join the community to add your comment. Already a deviant? Log In
Irsibil's avatar
To je tak smutná pověst Really Sad